Kniha múdrosti

   Po čase sa vymazávanie spomalilo, zväčša preto, lebo vzrástol nezáujem o obsah knihy. Napriek tomu, z tisícok strán zostala iba jediná. Za týchto okolností sa múdry dedič, vlastník knihy, rozhodol, že každý ďaľší ochranca knihy bude mať nárok len na jedno jej čítanie. Pokúsil sa tak uniknúť pred nevyhnutnou stratou. Posledná stránka sa však ďalej vymazávala, až na nej zostala iba jediná čiarka.
Nejaký čas sa dediči pokúšali vysvetlovať túto čiarku. Čiarka znamená toto, čiarka znamená tamto, podľa čiarky... Dediči sa uspokojili komentovaním, a to každý svojim spôsobom, nezmerateľnej prázdnoty, ktorou bola čiarka obklopená. Ešte stále mohli ako referenciu používať knihu, až kým jedného dňa istý dedič nemal pre mladého vyvoleného nasledovníka pripravený zväzok panensky čistých stránok.  
Dedič s dlhou bradou si nechal zo svojej smrtelnej postele zavolať pobožného mladíka, aby ho
odmenil za jeho usilovnosť. Mladík utekal za najmúdrejším mužom sveta čo mu sily stačili.
Uvedomujúc si, že on je tým vyvoleným, kľakol si k jeho posteli, v očakávaní zopár priškrtených slov o dôležitosti svojho dedičstva.  Umierajúci, z poslednej sily držiac oči otvorené, ukázal na knihu, ktorá ležala na polici za ním. Mladík sa po ňu načiahol a zovrel ju rukami. Kľakol si znovu k posteli a očakával múdre slová sprevádzajúce odovzdanie moci.   Jediné čo však dostal bol chabý úsmev a pošepkanie: “Nikdy neprestaň čítať.” Kvôli vyčerpaniu alebo nedostatku slov, starec už nič nedodal.
Odkašľal a stále bojoval s ťažobou svojich viečok, nakoniec sa pokúsil o posledný úsmev. Onedlho bol prehlásený za mŕtveho, s pohľadom stále zamrznutým na knihu múdrosti, ktorú objímal prekvapený nový dedič.
Vo svojej skromnosti si mladík opäť kľakol a ďakoval všemohúcemu za to, že sa práve on stal
jediným dedičom múdrosti. Hromada poznámok, komentárov a kníh už bola rozprestrená okolo neho na zemi. Keď skončil s modlením a prosbami o požehnanie, obklopil sa množstvom sviečok a otvoril knihu. Jeho oči narazili na čistý pergamen. Od prvého momentu kedy sa jeho prsty dotkli papiera, jeho oči neuvideli ani jediný náznak atramentu. “Aspoň jedno slovo!“ prosil. Zbytočné boli jeho pokusy čítať, ani jediné slovo, ani čiarka sa neobjavila aby upokojila jeho strach. Poznámky, v ktorých dúfajúc hľadal odpovede na otázky, boli len komentármi prázdnoty. Ukázalo sa, že nikto z jehopredchodcov nekomentoval pôvodný text.
Správa o jeho zvolení prešla mestom rýchlosťou blesku a zastihla ľudí aj v tých najodľahlejších
kútoch krajiny. Nikto ale nevedel aký bol opustený, dokonca ani on sám nie. Deti a dospelí začali
vyhľadávať jeho rady týkajúce sa od snov cez hry, politiku, po medicínu. Bránil sa tým, že ešte nemal dosť času na hlbšie úvahy. “Čo je potrebné vedieť?” divili sa ľudia.    
“Otvor knihu a čítaj. Všetko je tam.” Želal si aby to mohol povedať aj keď v skutočnosti doteraz počul len svoje vlastné mlčanie. Denne bol viac a viac vystrašený z pohľadov tých, ktorí verili, že on je strážcom tajomstva múdrosti, taktiež ho desila jeho neschopnosť nájsť zmysel v prázdnote, ktorú mal za povinnosť chrániť. Na každej križovatke, na každej zákrute, pred každými dverami a z úst každého človeka cítil tlak otázok. Pod týmto náporom sa rozhodol opustiť mesto, kde od neho každý očakával štedrosť. Schovávajúc zdroj svojej slabosti pod svoj veľký kaftan, zbalil si zopár vecí, ktoré mu mali pomôcť na jeho ceste: sviečku, kanvicu s vodou a malý nožík. Vyberajúc si trasu ďaleko od ľudských obydlí, kráčal dlho smerom k horám kým zveril svoje mlčanie tmavej jaskyni.  “Možno zabudnú,” myslel si.
Bol to kút sveta, ktorý len palec oddeloval od neba a tisíce rokov ticha delilo od mesta. Zdalo sa mu, že čím menej ľudí stretol, tým menej bezvýznamným sa cítil. Ale táto jaskyňa, do ktorej sa uchýlil, prinášajúc mu svojim šerom a vlhkosťou únavu, čoskoro pohltila aj jeho bezvýznamnosť. V skutočnosti sa mu zdala takou nevyhovujúcou a prázdnou, že mal dojem, ako keby sa potila.
Príliš vzdialený na to aby bol videný a príliš tichý na to aby bol počutý, cítil sa ľahší ako jeho dych keď kládol knihu múdrosti na plochý kameň v strede jaskyne a zapálil pri nej sviečku. Trpezlivo sa pýtal stien aký je význam slov. Z tmy ako odpoveď prišla len jemná ozvena jeho samoty. Jeho kniha leží hluchá na svojom oltári a on nemý v smútku, klesol tak hlboko na dno, že ho zrazu osvietil dobrý nápad. Prečo neprepísať túto knihu, ktorá ho tak ťaží? Nie je to tvorenie, keď knihy vo svojich tajomstvách rozprávajú? “Nie som tu na to aby som hľadal slovo?"  povedal zrazu nahlas, “nakoľko kniha mlčí, prečo by som nemohol písať v mene stvoriteľa?" Zamyslený kráčal do pažeráka jaskyne, akoby hľadal partnera na diskusiu. Vynárali sa pred ním netvory a rastliny zahalené do šera, ale žiadna z pozemských bytostí, s ktorými by sa túžil rozprávať, sa nezjavila a nechápala jeho izoláciu.
Ponáhľal sa späť do jaskyne a rozmýšľal od koho alebo odkiaľ by zobral ten hlas, ktorý čas vymyl z knihy. Sediac chrbtom k sviečke, všimol si ako sa zahľadel na svoj tieň. Zrazu sa nahol, zdvihol nožík a jedným rezom oslobodil svoj tieň a položil ho pred seba. Neohromený týmto oddelením vykríkol: “Porozprávajme sa, pekný tieň. Spolu sa nám určite podarí znovu nájsť tajomstvá, od ktorých nás vymazanie knihy oddelilo.“