Morfeus

·        Čo robíte? Opýtal sa jedného z tých stvorení.
·        Vysúšame ťa, odpovedalo jemným hlasom stvorenie.
·        Aké strašné! A ty si tiež ja, však?
·        Áno, odpovedalo a zároveň vyzeralo prekvapené počtom škrabancov vznikajúcich na dlážke, ako keby ho vinilo z ich nárastu. „Cítim sa akoby som bol všade, pomyslel si pastier, okrem toho miesta odkiaľ ide môj hlas.“ Ako rozmýšľal a riadky sa vrývali všade do podlahy, opýtal sa ďalšieho stvorenia, či môže dostať pohár aj on, aby mohol tiež pomôcť.
·        Vymaž sa! Prečo? Odpovedala iná časť z neho, snažiac sa rovno postaviť. V každom prípade, poháre sú tam, hneď za fontánou. Keď sa stvorenie otočilo, všimol si, že vrch jeho hlavy je presklená kupola. Bežal za ním aby do nej nakukol, zbadal, že vo vnútri je ďalšia miniatúra
poskakujúca z jednej na druhú stranu mozgu. „Kto je to?“ opýtal sa pastier. Na nešťastie,
odpovedalo stvorenie, ktoré malo zrazu veľmi naponáhlo,  „nemôžem byť písmom jazyka, ktorý sa neodvážiš prečítať.“ Roztopilo sa do dlážky, potom sa znovu vynorilo len aby mohlo opäť zmiznúť pred pastierovým pohľadom.
      Pastier sa ponáhľal za fontánu, zobral pohár a ponoril ho do fontány. Tekutina nebola ani
priesvitná ani riedka; ani pohár pevný. Pohár sa až ohol pod váhou tekutiny. Opatrne podišiel k
jednému škrabancu, nalial naň tekutinu a zoškrabal ho nechtom na pravej nohe. Hneď ako
škrabanec zmizol, ďalší sa otvoril zopár krokov ďalej. Pastier utekal znovu k fontáne, naplnil ďalší
pohár a začal pracovať na novom škrabanci. Za chvíľu chaoticky pobehoval medzi fontánou a
novými škrabancami. Nakrátko ho ovládol pocit vyčerpania. Položil pohár, zakryl si oči dlaňami a
pomaly si kľakol. So zavretými očami začal posúvať hlavu nabok, zobudilo šplechnutie tekutiny
pred ním na dlážke.
·        Neodkrývaj si oči, zavelil ženský hlas, ktorý bol taký jemný ako stvorenia okolo. Len sa postav, vystúp zo svojich šlapají a následuj ma.
·        Ako? Kto nevidí nemôže následovať.
·        Ale môžeš plynúť. Plyň za mnou. Kamkoľvek pôjdeš, tam je môj cieľ.
Prsty zovrel pri očiach, zachvel sa a vzápetí ukludnil ako vstával a začal plynúť dopredu.
·        Vyšiel som zo svojich šlapají?
·        Áno, vyšiel. Teraz môžeš otvoriť oči a pomôcť mi vodou čistiť dlážku. Uvidel svoju ženskú
sprievodkyňu presne ako si želal, žiarila ako jediný obraz nie jeho, v kráľovstve snov. Jej telo bolo
tiež jemných tvarov, s ťažkosťou držalo formu. Jej údel bol ťažší, lebo namiesto pohára nosila
vedro. Telo sa jej ohlo vždy keď vyliala vodu na podlahu.
·        Odkiaľ ja tá všetka voda? Opýtal sa.
·        Od teba, odpovedala. Pomôž sám sebe a začni. Posunula mu vedro priamo pod bradu a
dodala, „môžeš sa najprv umyť.“ Namočil si ruky vo vedre a dotkol sa tváre. Tekutina bola taká
hustá, až sa mu zdalo, že mu poleptala tvár.
·        Teraz, zavelila jeho sprievodkyňa, môžeš ísť.
·        Ísť kam?
·        Tam kde si začal.
     Jeho prvý krok potvrdil aké boli jej slová komplikované. Pocítil takú istú slabosť aká súvisela s
ňou. Snažil sa hýbať dopredu, alebo aspoň pohnúť jednou nohou, zbytočne. Podlaha prehĺtala
jeho energiu, ako piesková duna. Obzrel sa na ženu a uvedomil si, že by nemal odísť be
vykonania rituálu pri fontáne. „Nemal by som sa vrátiť k fontáne?“ zakričal. Usmiala sa a
odpovedala „už nepotrebuješ umývanie. Môžeš odísť odkiaľ chceš. Nemôžeš sa stratiť, lebo tento sen nemal nikdy začiatok.“
·        To je zábavné. Nemôžem sa pohnúť a ty hovoríš, že môžem odísť.
·        „Ale ty si už vonku,“ počul hlas svojej miniatúry. Pozerajúc na svoju dlaň, uvidel malého
mužíčka zo sna, ktorý sa opýtal, „vykonal si rituál pred odchodom?“ Pastier sa pokúsil prikývnuť,
ale časť jeho líca stiekla dole až na jeho krk.
·        Nevadí, dodala miniatúra. Cítim tvoje zúfalstvo v mojom hlase. Môžeš vyjadriť moje
prekvapenie?
     Pastier zovrel dlaň s miniatúrou do päste, ako len silno vládal, ale na jeho prekvapenie zistil, že v ruke drží štetec.

Copyright © Karim Chaibi 2004

Preklad/Translation by:
 Zuzana Polakovičová